 |
| foto Tomáš Lencz |
A hlavne: oddychu. Ako tento posledný víkend
(teraz je už síce piatok, ale opäť nebolo na písanie času, robiť treba:) No ale
ten víkend. Mala som pocit, že je celá Devínska vonku!
Boli tu hody. To som ale vôbec nevnímala. Vápencová
ulica pri futbalovom štadióne a tamojšia krásna lúka obsadená kolotočmi a pár
stánkami. Svätá omša. Naša rodina túto tradíciu
nerieši, viem len, že hody sa dejú v čase vysvätenia miestneho kostola. Sprievodný
program u nás opäť vytváral Festival slovenskej národnej piesne. Ten som tiež
nepostrehla. Chcela som sa ísť pozrieť na stretnutie o Rudovi Slobodovi, keď už
o ňom tento rok pri príležitosti
nedožitých 80tin toľko hovoria, (žasla som, že už aj jedna banka má projekt a
kartu Sloboda., trošku moc..) V Istracentre spieval aj Miroslav Dvorský. Ale
mala som iný program.
Oddychovať. Záznamy festivalu som si pozrela v
Magazíne DTV, kde som kedysi aj ja pracovala a aj som nakrúcala tieto udalosti.
Počas víkendov, s kamerou v jednej ruke a mikrofónom v druhej, som sa snažila
komponovať jedným okom v kamere obraz, druhým sa pozerať na respondenta a
zároveň rozmýšľať a klásť mu nejaké ako tak zmysluplné otázky. Komponovať a nakrúcať
obrazy do celku, ilustračné zábery a tak...Popritom som "tretím okom"
naháňala moje dve vlastné deti, ktoré sa podujatí záčastňovali pochopiteľne
tiež. Poprípade som mala na sebe ešte foťák a robila záznamy z koncertov v
Tarzanii...
Všetci si myslia, že veď je to zábava, nie? Si
vonku a pritom sa aj zabavíš, flákaš sa po akciách kde by si aj tak bola, a
ešte aj zarobíš....prd makový!!! Po prvé, keď pracujem, nezabávam sa, ale pracujem,
som v permanentnom strehu. Ako dokumentárny fotograf či kameraman striehnem na
každý jeden okamih, ktorý by mi mohol ujsť a nezachytila by som ho. Striehnem
na ľudí, psychologicky sa kadejako štelujem, aby som sa s nimi či len na diaľku
alebo aj zblízka kontaktovala. Stále čekujem technické nastavenia a svetlo.
Premýšľam, ako budem materiál spracovávať v postprodukcii. Skrátka, v žiadnom
prípade sa nezabávam tak, ako by som si podujatie vychutnala bez objektívu v
rukách. (btw, nie sú to ľahké gramové záležitosti, ale zápästie aj chrbtica
vám odchádza).
Preto som vlastne opustila moje pôvodné
povolanie, bola som od teenagerského veku novinárka v oblasti kultúry. Už tam
som to pochopila - že na kultúru sa chcem ísť pozerať a zúčastňovať sa jej
stopercentne ako divák. Nerada fotím koncerty, nič z hudby nemám a pripadám si,
že zavadziam aj hudobníkom aj divákom. Tie fotky mi za to nestoja. Iba keby ma
hudobníci sami o to požiadali. No ale, píšem o živote v Devínskej,
takže spiatočka k víkendu:
Boli hody, festival národnej piesne, a zároveň
aj prvý outdoorový event teraz moderného hipsterského typu - čiže streetfood festival
Pivný Janko, ktorý zorganizovali majitelia jednej kaviarne na Istrijskej. Naša samospráva im
k tomu poskytla potrebné veci, takže na podujatí nechýbal príhovor starostu so svojim
obligátnym "v mene svojom i v mene Devínskej" a "pevne
verím" (prečo mu nejaký odborník na komunikáciu toto už nezakáže?).
Nielen ja, ale najmä organizátori a stánkari
boli zaskočení návštevnosťou, niektoré stánky s domácimi pivami už v sobotu podvečer
nemali čo čapovať, predávali len fľašky, stánky s mäsom o tretej zavreli a
hybaj po nové zásoby do Metra. Neviem, či to bolo aplikáciou, vďaka ktorej bolo
niečo zadarmo, alebo naozaj je takéto poduajtie tak žiadané, ale ľudia stáli v
radoch na všetko. Aj hudobníci vrámci Janka boli kvalitka -Hudba z Marsu a potom
Griglák, Vizvári jazz projekt. Dobrý zvuk. Na Devínsku vcelku zvládnutá organizácia.
A čo som robila cez víkend ja? Keď som
odignorovala všetky akcie najhutnejšieho kultúrneho víkendu v Devínskej a
veškeré fotenie a dokumentovanie? Zrovna TOHTO víkendu, keď sa dialo najviac?
Po piatku, kedy som mala doma oslavu 10tych
narodením svojej dcéry, naháňala sa kvôli nej celý týždeň, a nakoniec aj
oslavovala trocha do noci s rodičmi, som just nebola schopná iného ako oddychovať,
môj ťažký foťák by som do ruky ani nezobrala. Normálne odpor. Ležala som v Tarzanii na lehátku,
jedla guláš a oslavovala s mojou milenou kamarátkou jej narodeniny. Tomáš mi ochotne hneď poslal fotky zo
streetfoodu, a ja až po takmer týždni píšem, ach...:)
Komentáre
Zverejnenie komentára